Rozbor a video z nášho výkonu na MS obedience v Moskve

A teraz trošku nudy. Ale kto nechce samozrejme čítať nemusí. V tomto článku nájdete rozbor nášho výkonu na MS. Samozrejme i s videom 🙂

Najprv v krátkosti k príprave.

O tom, že ozaj pôjdeme do Moskvy som sa dozvedela cca dva mesiace pred samotným majstrovstvom. Keďže v najvyššej kategórii OB3 sme zatiaľ iba krátko, tak nie všetko má Kairos naučené tak, ako by som si to ideálne predstavovala. Prvý mesiac som teda viac venovala ladeniu niektorých detailov, prakticky kompletne som Kairosa preučovala vysielačku do nikam, ktorá je súčasťou cviku “vyslanie do štvorca”. Cvik začína najprv vyslaním psa priamo vpred kde ho psovod po cca desiatich metroch zastavuje. Pes musí zostať stáť vo vyznačenom kruhu o polomere dva metre. Kruh nie je vyznačený tak, aby bolo pre psa návodné, kde má vlastne stáť. V ČR je pred skúškami vždy možnosť tréningu na place s už rozostavenými prekážkami, takže nie je problém psovi presne ukázať (či už targetom alebo nejak ináč) kam bude bežať. Ale na MS takáto možnosť nie je. Nie len, že sme nevedeli ako bude plac vyzerať, ale nebolo ani pri tréningoch známe poradie cvikov a dokonca náš český tím mal tréning na inom place, ako bola vysielačka. Z tohoto dôvodu som potrebovala naučiť Kairosa túto časť cviku tak, aby bol schopný proste iba vybehnúť priamo vpred bez akéhokoľvek ukazovania.

Druhý mesiac som už viac venovala samotnému spájaniu cvikov, takmer každý tréning Kairos odcvičil všetky cviky za sebou. Až teda na cviky, ktoré som schválne rozdeľovala na viac častí a Kairos ich cvičil akoby nepatrili k sebe. Ako napríklad obehnutie kužeľa a následné zastavovanie do niektorej z polôh (sadni, ľahni alebo stoj). Tréningy sme mali takmer každý deň vrátane dňa odjazdu, čo bol pondelok večer.

 

Bolo nám vylosované štartovacie číslo 72, čo znamenalo, že sme na pľac nastupovali až v sobotu okolo obeda. Vo štrtok boli oficiálne tréningy, ktoré trvali pre český tím 15 minút. Čas postačoval tak akurát na zoznámenie psov s priestorom ringu a prekážkami a precvičením trochy kontroly pri niektorých cvikoch. Aby Kairos dokázal nejak rozumne fungovať priamo na závode a nebol príliš nabudený, tak vo štvrtok i piatok večer som si s ním dala ešte plnohodnotný tréning, kde sme prešli prakticky všetky cviky. Díky Ivči, našej teamleaderke, za pomoc :o)

 

Tak a teraz už samotný deň závodu.

Kairosa som trochu vyprechádzkovala, na prochajde sme ešte chvíľku potrénovali, nechala som ho ešte odpočinúť a už bol náš čas.

Pred vstupom do ringu, počas toho čo cvičil tím pred nami, som sa snažila skoncentrovať Kairosa i seba. Čo sa mi i čiastočne podarilo. Vliezli sme na plac a už to jelo.

 

Naše video zo závodu: https://youtu.be/jLCsg5fegrU

 

Prvým cvikom bolo privolanie. S cvikom som bola obecne spokojná až na to, že trochu Kairosom cukalo pri poveloch stewarda. Jeden “cuk” som si spôsobila i sama keď som prišla na bod odkiaľ sa privoláva a uvedomila si, že nedýcham. Tak som sa poriadne zhlboka nadýchla no a Kai myslel, že ho už budem privolávať. Ináč rýchlosť v privolaní mal v pohode, oba zastavenia boli tiež dynamické, ešte tak priradenie by mohlo byť rýchlejšie.

Druhý cvik – vyslanie do boxu. Vysielačka priamo vpred super, Kairos krásne rýchlo a rovno bežal i sa okamžite zastavil. Ale ja s ešte trochou nervozity som mu ukázala posunok na ľavý smerák miesto na vyslanie do štvorca, takže sa stočil ako na smerové aporty a musela som ho zastaviť a presmerovať do boxu. Zbytok fajn, privolanie rýchle, dobré priradenie.

Tretí cvik bola chôdza pri nohe. Pre nás ešte stále moc skoro v poradí, vyhovuje nám ak je chôdza ako jeden z posledných cvikov. Kairos bol po tých prvých dvoch behacích cvikoch dosť naspeedovaný, takže niektoré časti chôdze pískal, čo nám spôsobilo dosť veľkú bodovú stratu. Dokonca som myslela, že za to bude asi nula. Našťastie nebola. Ale ináč pracoval koncentrovane, držal sa dobre pri nohe, dokonca i pri cúvaní, s čím mal občas poslednú dobu problém.

Štvrtý cvik boli polohy za chôdze. Polohy urobil podľa mojich predstáv, ľahnutie mohlo byť trošičku rýchlejšie a v chôdzi, obzvlášť pri prvej polohe, dosť hopkal.

Po polohách sme sa presúvali do vedľajšieho ringu, kde boli zvyšné cviky.

Tam sme začali drievkami. Rýchlosť sa mi páčila, i čuchal pekne, drievka overoval a keď natrafil na to moje tak ho hneď vzal. Akurát, že sa mu asi nejak nezdalo, tak ho vyflusol, overil ďalšie drievka a nakoniec ho predsa len vzal a priniesol.

Po drievkach bol nový cvik – obehntie kužeľa, zastavenie (na závode do ľahu) a aport vylosovanej činky cez prekážku. Tento cvik sa mu podaril úžasne, trúfam si tvrdiť, že jedno z najlepších predvedení aké som na MS videla. Až teda na záver… z naspeedovanosti mi ešte raz skočil po aporte, po tom, čo mi ho už odovzdal. Škoda. To si fakt mohol odpustiť, zbytočne sme prišli o ďalšie body.

Predposledným cvikom boli smerové aporty. Tie sa nám tiež podarili. Kairos rýchlo bežal ku kužeľu, okamžite zastavil, rýchlo bežal po správny aport a okamžite s ním valil spátky. Jedine sa mohol o trochu rýchlejšie priradiť do základnej pozície.

A už tu bol posledný cvik – polohy. Zvládol ich pekne, iba prvé sadnutie z ľahu sa trochu pohol, ináč ich predviedol hodne slušne.

 

Po odcvičení sme mali pauzu pár hodín, po ktorých ešte boli dlhodobé odloženia. Tie Kairos zvládol v pohode, sedel a ani sa nehol, rýchlo ľahol i rýchlo bežal ku mne, akurát priradenie mal zas pomalšie. Musíme na tom zamakať…

 

Dohromady nám to vynieslo 229 bodov, známku “very good” a 46 miesto.

Po našom výkone som bola veľmi spokojná, podarilo sa nám predviesť všetky cviky v podstate tak ako pri tréningu, nedostali sme žiadnu nulu! Pár ľudí nám i gratulovalo k výkonu, že bol krásny drivový. To ma veľmi potešilo a fakt si to vážim.

Trochu ale pak vo mne hlodali tie chybičky, ktoré tam byť ozaj nemuseli a ktoré nás stáli odhadom aspoň 20 bodov. Ale keby bolo keby… to si môžu povedať predsa všetci 🙂

 

Každopádne tieto majstrovstvá boli pre mňa veľmi motivačné, vidím po nich spústu ďalších vecí, ktoré musíme ešte zlepšiť a dotrénovať aby sme sa mohli bez obáv porovnávať so svetovou špičkou. Už i tak je to fajn ale môže to byť ešte lepšie!

Bodovacia karta

Ako som sa s Kairosom zúčastnila MS Obedience 2016 v Moskve

Repre plagátik (foto Jana Krátka)

A neuveriteľné sa stalo skutočným… keď som si brala Kairosa ako malé šteniatko (foto šteniatka a mňa) tak ma ani vo sne nenapadlo (priznávam, tajne som si to priala), že sa niekedy zúčastníme majstrovstiev sveta. No a ono sa nám to nakoniec podarilo!

Kairos ako šteňa 

 

Kvalifikácia a divoké karty

Majstrovstvá sveta v obedience sa konajú iba v najvyššej kategórii – OB3 – podobne ako to býva napríklad v IPO. Kvalifikačné podmienky v ČR sú také, že tím  musí na kvalifikačných závodoch získať minimálne 500 bodov, kde sa mu počítajú výsledky z 2 najlepších závodov. Kvalifikačných závodov pre rok 2016 bolo 5 – majstrovstvá sveta 2015 (kde sme neboli), majstrovstvá republiky na jeseň 2015 (kde sme tiež neboli, pretože jednak bol vtedy seminár s Kenom Ramirezom, ktorému som dala prednosť a druhak, aj tak by sme ešte nezávodili v OB3 ale v OB2) a potom začiatkom roku tri kvalifikačné závody relatívne rýchlo po sebe. V Terezíne 21.2., 28.3. v  Prahe a 16.4. v Dvoře Králové. A do toho ešte kvalifikačné preteky v Nitre na Slovensku necelý týždeň po Prahe – 2.4. Ufff…

Po prvých dvoch kvalifikačných závodoch – v Terezíne a Prahe, sme mali 499,5b. Z nutných 500b… Čo znamenalo, že som išla ešte i na preteky do Nitry, pretože som mala možnosť sa kvalifikovať i za Slovensko. A to sa nám s Kairosom podarilo – získali sme na nitrianskych pretekoch známku “výborná” čo nám otvorilo dvere na MS.

Nakoniec som ale zistila, že pravdepodobne by som za Slovensko štartovať nemohla, pretože Kairos nie je zapísaný v slovenskej plemennej knihe. Tak som sa rozhodla ísť i na posledný kvalifikačný závod do Dvora. V Dvore ale Kairos dostal smolne nuly za svoje dva najobľúbenejšie cviky (stromček – cvik pozostávajúci z obehnutia kužeľa, zastavenia, aportu a skoku cez prekážku a druhý cvik – vyslanie do boxu). Takže sme zostali na bodoch, kedy nám stále chýbalo pol boda do kvalifikácie.

Celé kvalifikačky v Česku nakoniec dopadli tak, že sa oficiálne nekvalifikoval nikto, nik nedostal dostatočný počet 500 bodov. Najviac bodov som mala ja s Kairosom. Tak sme sa traja rozhodli požiadať o divoké karty a bolo nám všetkým vyhovené 🙂 Divoké karty sme dostali – Ja a Kairos (Apogee Free Redrob Fenix), Ivana Šimunková a Daisa (Daisies Bohemia Patrix), Jana Grešová a Pitrísek (Hummer Mintaka). Myslím, že niečo také sa už opakovať nebude. Teraz to ale bola dosť výnimočná situácia, od nového roku totiž začal platiť nový skúšobný poriadok ktorý celkom významne menil niektoré cviky v OB3, takže starí “matadori” buď nestihli dotrénovať alebo sa ani moc nesnažili kvalifikovať práve do Moskvy. Asi ich Rusko nelákalo. Podľa mňa neprávom…

Team reprezentácie ČR 2016 (Foto Jana Krátka)

 

A ako je vlastné možné, že spĺňam podmienky kvalifikovania sa za ČR? Jednoducho – mám tu povolenie k pobytu, mám českého psa a som člen českého klubu obedience 🙂

 

Prípravy

Takže účasť sme teda mali vybavenú. Tak nejak som si myslela, že paráda, splnené a teraz relax, ale to bol iba začiatok. Začal sa stres s vybavovaním dokumentov keďže o našej účasti sa rozhodlo dosť na poslednú chvíľu a rozpútalo sa nekonečné ladenie Kairosovej formy na náš veľký deň.

Tu musím pochváliť našu výbornú teamleaderku (a aby to nemala jednoduché zároveň i účastníčku MS) Ivanu, ktorá zháňala sponzori, neustále emailovala Rusom a riešila všetky možné veci vrátane vybavovania mojich víz v Prahe. Víz som sa bála najviac ale nebolo to vôbec nič zložitého. Ak by niekoho zaujímal postup, napíšte mi, je to fakt jednoduché.

 

Ladenie Kairosovej formy bolo celkom náročné, najmä časovo, niektoré dni sme mali i dvojfázové tréningy. Myslím, že sa mi ho nakoniec podarilo pripraviť dosť slušne. Veľmi nám pomáhala Kristýna Vojkovská – Kairosova chovateľka i moja osobná trénerka, kvôli ladeniu som cestovala i do Viedne za mladým a nádejným trénerom OB Hetychom, mali sme spoločné tréningy i s Ivanou či Luckou Gabrielovou (rozhodca a účastník viacerých MS v OB). No proste krásna makačka :o)

Tréning v hale (foto Kristýna Vojkovská)

 

A vyrážame do Moskvy

Samotné MS prebiehalo od štvrtka 30.6. do nedele 3.7. Do Ruska časť nášho týmu (Jana, jej priateľ Martin ako mužský doprovod a ja) išla autom, časť – Ivana – letecky. My, automobilisti, sme vyrážali v pondelok v noci. Išli sme cez Poľsko, Litvu a Lotyšsko.

Cesty boli celkom dobré, najhoršie to bolo cez Litvu a Lotyšsko, ináč v podstate diaľnice alebo slušné rýchle cesty.

Hranice Litva – Lotyšsko 

 

Cesta do Moskvy trvala cca 30 hodín s prestávkami a 4-hodinovým čakaním na hraniciach s Ruskom. Zatnúť zuby a vydržať – dajte malému človeku moc a uvidíte – 5 budiek na prechode, kde neustále musíte ukazovať všetky doklady, doklady od auta, otvárať a zatvárať auto, vystupovať a nastupovať. Nie, nestáli sme v žiadnej fronte. Stačilo, že bolo pred nami asi 5 áut na to, aby to trvalo nekonečne dlho. Zaujímavé je, že psy nezaujímali nikoho, ani žiadne papiere k nim. Kairos ich asi dostatočne vyštekal na to, aby sme ani nemuseli z auta vyťahovať veci a kennelky. Po poslednej nezmyselnej požiadavke (číslo pasu od človeka ktorý s nami nikam necestoval) sa nám konečne otvorili posledné závory a mohli sme vojsť do Ruska. Zdrastvujte tavarišči!

Cesta Ruskom bola rovná, dlhá a nudná. Ale zato rýchla. Konečne o siedmej ráno v stredu (áno, utorok sme celý precestovali) sme dorazili na miesto konania, kde sme zároveň mali i ubytovanie. Tešiac sa, že konečne si odpočinieme a natiahneme nohy a chrbty na normálnej posteli sme vošli na recepciu aby sme zistili, že naše izby budú k dispozícii až o druhej poobede…

Avšak toto bola posledná vážnejšia nepríjemnosť, všetko ostatné už bola pohodička.

 

Sme na mieste – komplex “Vivat Russia”

Krátko po ubytovaní sa k nám konečne pripojila i Ivana s Daisou, psa jej na letisku nestratili a i taxikár trafil na miesto konania.

Ubytovanie bolo čisté, príjemné, v rovnakej budove ako hala samotného majstrovstva i hala kde sa dalo trénovať. MS prebiehalo v areály “Vivat Russia” čo je moderný komplex pre konské športy. Závod sa konal v klimatizovanej hale s výborným povrchom – piesok zmiešaný s geotextíliou. Tento povrch je šetrný pre psov, krásne sa im  na tom brzdí i skáče, piesok bol dostatočne upravený i na to, aby sa po ňom pohodovo chodilo. Takže gumáky, ktoré som si našťastie nezbalila, som ani nepotrebovala. Hala bola perfektná i v tom, že v nej boli tribúny s parádnym výhľadom pre všetkých divákov.

Hala MS 

 

Majstrovstvá sú zahájené

Rusi nám všetkým prezieravo ponúkli možnosť platených tréningov v utorok i stredu pred začiatkom MS – za 150 EUR za hodinu. Pravdepodobne po intervencii FCI (platená výhoda pred MS nie je fér) to dopadlo tak, že Rusi navýšili(!) počet hodín a (čo sme sa dozvedeli až na mieste) tréningy prebiehali vo vedľajšej hale, nie tej oficiálnej závodnej. Náš tím si žiadne platené tréningy nekúpil. Tak napríklad pre mňa a Kairosa by to bolo zbytočné, ja by som potrebovala vzhľadom k vylosovanému poradiu (sobota poobede) skôr trénovať vo štvrtok a piatok, no a tá cena bola predsa len dosť vysoká.

Ešte, že sme si tréningy nezaplatili. Dopadlo to nakoniec totiž tak, že tam, kde sa v utorok a stredu trénovalo s poplatkom, od štvrtka až do nedele sa dalo cvičiť bezplatne. Takže posledné tréningy s Kairosom som si tam tak či onak mohla urobiť.

 

Štvrtok – nástup a oficiálne tréningy

Vo štvrtok doobeda sa začali oficiálne tréningy v hale. Každý štát mal k dispozícii na tréning 5 minút x počet tímov, tzn my sme mali 15 minút. K tomu 5 minút na prípravu ringu, čo bolo super, zvyčajne je tento čas zahrnutý do samotného tréningu. Oproti iným MS ale tréning každého štátu prebiehal len v jednom ringu, zatiaľčo závod bol v dvoch. Takže sme si postavili plac tak ako sme to odkukali od Rakúšanov trénujúcich pred nami a štvrť hodinku zoznamovali psy s miestom konania. Celkom to i postačovalo, aspoň sme nevymýšľali blbosti ale v rýchlosti prešli najdôležitejšie veci ako vysielačku do nikam pred vyslaním do štvorca, obehnutie kužeľa, koncentrovanejšie cviky a tak podobne…

Po tréningoch bolo poobede oficiálne zahájenie MS. Všetky tímy slávnostne nastúpili do haly, pohlavári i rozhodcovia rozprávali, hrala hudba. Slávnostné to rozhodne bolo 🙂

CZ tím pri zahájení (foto PL)

Zahájenie (foto Martin Remsa)

 

Potom prebehol meeting teamleadrov po ktorom sme sa konečne dozvedeli poradie cvikov (čo bola tiež novinka tohtoročného MS), rozmiestnenie cvikov, losovali sa polohy a najmä hlavná rozhodkyňa Carina Savander – Ranne z Fínska celkom detailne popisovala na čo si dať pozor, čo a ako budú rozhodcovia hodnotiť. Čo bolo pre mňa veľmi podnetné.

Losovanie štartovného poradia tímov prebehlo dopredu ani neviem kedy a ako, proste zrazu, asi týždeň pred MS,  sa na oficiálnych stránkach majstrovstiev zjavilo poradie štartujúcich.

 

Piatok – štartuje prvých 40 tímov

A už tu bol piatok ráno a prvá časť pretekov. Nastupovalo prvých 40 tímov, ako desiata i Ivana s Daisou. Nervózna som bola už týždeň dopredu, pri ich výstupe som sa cítila akoby som bola na pľace ja.

Ivča s Daisou predviedli pekné cviky, nedostali žiadnu nulu, ich vystúpenie bolo plynulé, uhladené, podaril sa im ich štandardný krásny výkon. Bohužiaľ bodovo trošku utrpeli tým, že nastupovali pri začiatku závodu, zhruba od 15. tímu už totiž rozhodcovia začali dávať trochu vyššie body. My s Janou sme mali čas ešte do zajtra. Video Ivči s Daisou: https://youtu.be/AKtkZ-lCubk

Po ukončení piatkového závodu bolo slávnostné vyhlásenie najlepších desiatich tímov dňa, víťaz získal i titul CACIOB. Potom sa ešte dlho gratulovalo – a to sa mi fakt páčilo, všetci do jedného boli pogratulovať najlepším, tak by to malo vyzerať vždy. A ja som sa už nedočkavo tešila na sobotu.

 

Sobota – štartujeme i my

V sobotu ako piata v poradí nastupovala Jana s Pitrískom. Nervozita ma opäť schvátila. Cviky mali krásne, bohužiaľ sa im podarili nejaké nuly, takže bodovo moc dobre nedopadli. Ich video nájdete tu: https://youtu.be/xqpjY4HJcnk

Ja som mala štartovacie číslo 72 – mala som nastupovať ako prvá alebo druhá po poludňajšej pauze. Tak som si naplánovala kedy pôjdem venčiť Kairosa, kedy ho začnem rozcvičovať, proste krásny plán dňa. Akurát že, po dlhšej venčiacej prechádzke za mnou udychčane dobehla Ivča, že všetko je inak a nastupujeme ešte pred obedom. Máličko som znervóznela pretože predsa len bolo horúco a Kairosa som dosť vybehala. Ale čert to vem, povedala som si, že ešte má takmer hodinu, tak to vydýcha. A aspoň to budem mať rýchlejšie za sebou. Našťastie sa zdalo, že posun na Kairosa nemal nejaký zásadný vplyv.

Posledné dlhé minúty pred vstupom som sa ho v priestore pred vstupom snažila koncentrovať a pripravovať tak, aby sme vstúpili na plac optimálne naladení. A už prišla stewardka a volala ma dnu.

Paráda, naše vystúpenie som si fakt užila. Ako som bola nervózna už od pondelka, tak nervozita zo mňa takmer spadla a podarilo sa mi krásne sústrediť na Kairosa. Prvé dva cviky som to ešte trošku rozdychávala ale od tretieho som bola úplne v pohode. A ten adrenalín po ukončení fakt stál zato! Bola som nadšená, pretože som splnila svoj cieľ, nedostať žiadnu nulu a predviesť čo vieme a zároveň udržať Kairosa pod kontrolou. To sa nám i podarilo. Krásny pocit to bol, keď nám gratulovali za náš výkon! Síce bodovo sme boli cca v polovici, páč predsa len niečo neprebehlo celkom podľa mojich predstáv, ale podali sme krásny, rýchly a presný výkon, rozhodne na úrovni celkových finalistov. Bližšie rozobranie nášho cvičenia i bodov popíšem v ďalšom článku na blogu, tu ním nechcem zdržovať. Pre nedočkavcov aspoň odkaz na video: https://youtu.be/jLCsg5fegrU

 

Po odcvičení sme mali nejaký ten čas na zotavenie a po štvrtej poobede ešte začali dlhodobé odloženia pre všetky tímy závodiace v tento deň. Čo už bola pohoda, síce to človeka tiež trošku znervózni ale tam už psovod toho moc neovplyvní…

Môj nástup na dlhodobé odloženia (foto IŠ)

 

Podvečer bol opäť ukončený slávnostným nástupom a vyhlásením najlepších z dnešného dňa a zároveň dvadsať tímov, ktorí získali najviac bodov za oba dni, si losovalo poradie na nedeľňajšie finále.

 

Galavečer a stravovacie okienko

A nakoniec bol ešte v sobotu i galavečer – slávnostná večera pre všetkých účastníkov.

O kuchyni som sa ešte nezmieňovala a teraz nastal ten čas. Jedlo na galavečeri bolo skvelé. Jedlo v priebehu závodu – ou ou, tu organizácia trošku zlyhala. Stáli sa fronty, kuchyňa nestíhala, na výber bolo iba pár jedál a k tomu dosť drahých, a zo štvrtku na piatok klesol rubeľ o sto percent (aspoň teda podľa cenníku jedál). Takže ja som sa celé dni stravovala pivom, okroškou (taká studená polievka) a krabím šalátom.

Hamburger za 350 rubľov 

 

Tak sme si to aspoň všetko vynahradili na sobotňajšej večeri. Tam Rusi predviedli svoju kuchyňu, i keď niektoré ich pochúťky tam predsa len chýbali avšak všetko bolo chutné a najmä bol toho dostatok 🙂

Večer sa fakt vydaril, dokonca sme i spievali a tancovali a hrala nám super cool kapela (mali slnečné okuliare!) v štýle Elvisa Preslyho. Anglicky. Šliapalo im to.

 

Nedeľa – finále

Nedeľa sa už niesla v znamení finále. Oproti minulým rokom som ale mala pocit, že výkony už neboli celkom ono, na psoch bolo dosť poznať únavu a slabšiu koncentráciu. Niektoré výkony boli pekné, iné už o niečo menej. Ale pes, ktorý bol tento rok pre mňa top, vyhral! Šikovná, ochotná a neskutočne rýchla (najmä v kvalifikácii) fenečka – šprtka Tending Occult s psovodkou Oili Huotari z Fínska. Fíni (teda Fínky) obsadili všetky prvé tri miesta! Sú proste špička v obedience. A kennel Tending je už legendou…

Odkaz na celkové výsledky finále: http://www.obedience2016.ru/english/final-results/

A ešte video víťazného týmu (z kvalifikácie): https://youtu.be/V4_tq4r-ClY

Majstri (foto PL)

 

Myslím si, že predsa len tohtoročné MS bolo ovplyvnené tým, že sa konalo v Moskve. Niektoré zvučné mená vôbec nedorazili, ani štáty, trebárs Ukrajina či Japonsko alebo Belgicko… I pretekárov miesto tradičných 100 bolo iba 80. Je ale možné, že tento rok takto vyzeral i kvôli zmene skúšobného poriadku, ktorá bola dosť výrazná. Ale na výkonoch psov to zas nebolo až tak vidieť. S novými cvikmi a zmenami sa všetci vysporiadali výborne. Zaujímava bola účasť viacerých plemien, kedy i do finále sa dostali nie len borderky ale napríklad i viacero retrívrov či belgičák.

O rok bude MS v Belgicku, dúfam, že sa kvalifikujem i ja s Kairosom a uvidím, ako to vlastne v skutočnosti s tými výkonmi špičkových tímov je 🙂 Pretože po tomto MS sme sa dosť namlsali a prišlo nám, že všetky tri štartujúce tímy za ČR sme tak konkurencieschopné, že stačí odcvičiť bez chýb(!) a finále pre nás nemusí byť iba ďalším snom…

Tri pred zástavou (foto IŠ)

 

Chcela by som zmieniť aj organizáciu samotného závodu. Rusi to mali výborne vymyslené, všetko fungovalo tak ako malo. Na pľace boli vždy iba predmety ktoré súviseli s daným cvikom, nestávalo sa, že by psom prekážali zbytočné kužele či prekážky. Pomocníci prinášali a odnášali všetky pomôcky všade vždy načas, stewardky boli tiež skvelé, všetky tri dni odmakali bez chybičky. Ich angličtina bola výborná, ani raz som neváhala čo mám na pľace vlastne robiť. Proste paráda, krásny profi výkon. Keby to takto vyzeralo na všetkých pretekoch!

 

Cesta domov

Ešte krátko k ceste naspäť.

V pondelok na obed sme vyrazili do centra pozrieť trochu mesto a urobiť fotky psov na Červenom námestí pre sociálne siete :o) Bez toho by predsa človek v Moskve akoby nebol…

Ja som už pred pár rokmi Moskvu videla takže som nepotrebovala po nej súrne chodiť dlhé hodiny. Dve hodinky nám na to najhlavnejšie (tie fotky predsa) úplne stačili.

Kairos a chrám 

 

Ja a Kairos na námestí 

 

A potom sme už fičali rovno domov. No, ešte tak 24 hodín a sme doma ako na koni. Zastavovali sme iba na to najnutnejšie venčenie i hranice boli tentokrát rýchle – slabá polhodinka – a v utorok k večeru som už bola v Ostrave.

Musím pochváliť psy, jazdu tam i naspäť zvládli výborne. Vidno, že sú zvyknutí cestovať a tráviť čas v prepravkách. Rozhodne je nutnosť na toto zvykať psov už od malička ak chce s nimi človek niekedy pretekať alebo jazdiť po svete.

Kairos v prepravke 

 

Finančná vsuvka na záver

A na koniec ešte krátko pre každého, koho by zaujímala finančná stránka veci. Ja som sa totiž nad ňou pôvodne vôbec nezamýšľala ale svoju rolu tam hrá. V skratke, ak nemáte pár voľných finančných rezerv alebo finančného sponzora, tak to nemá význam ani skúšať 🙂 Alebo teda áno, ale fakt poriešiť toho sponzora. My sme sponzorov síce mali ale finančne iba Klub Obedience CZ – ktorý nám preplatil štartovné plus zaplatil časť nákladov na ubytovanie. Zbytok sme si platili sami. Teda Jana s Ivanou dostali ešte nejaké peniaze od BCCCZ klubu, ktorého členom nie som (asi sa teda konečne prihlásim :)), ale ináč sponzoring sa týkal iba produktov prípadne zliav na produkty. Okrem nutných výdajov, ktoré každý čaká – ako víza, cesta, ubytovanie, strava, je nutné počítať napríklad i s tým, že každý si musí kúpiť reprezentačné oblečenie, ktoré je povinné. Nie, nik vám ho nedá zadarmo 🙂

Mňa osobne celé MS stálo niečo medzi 15 000 a 20 000 a to do toho nepočítam náklady na tréningy, neplatené “voľno” a tak podobne. To by bolo odhadom tak dvojnásobná čiastka. Teda nie bola by, ale je… Každopádne mi to ale stálo za to! 😀 Ináč by som to nerobila. Je to úžasný zážitok a skvelý koníček! A ak bude tá možnosť, a dúfam, že bude, určite do toho pôjdem zas!

 

Rada by som ešte teda poďakovala všetkým sponzorom:

KLUB OBEDIENCE CZ

BCCCZ

JANA KRATKA PHOTOGRAPHY

I+P VLCKOVI OBEDIENCE POMUCKY

JUBIX

GODDOG

MOORIA

MUTT AND GO

HILAREM

FITDOG

Modelky (foto IŠ)

A máme tu leto 2016

Tak sa mi podarilo neaktualizovať tento blog asi tak rok a pol… Pekne dlhá doba na to, aby to tu skoro umrelo. Ale neumrelo, prežili sme to a ako Fénix z popola som sa rozhodla blog opäť obnoviť.

Najprv v skratke skúsim zhrnúť aspoň niečo, čo sa udialo od posledného zápisu. A posledný zápis bol Zoja. Takže začnem ňou.

Zoja je super! Bude mať za dva mesiace dva roky a vyrástla z nej krásna dlhonohá blondýna. Je to úžasná spoločníčka stále milujúca všetkých psov i ľudí, i keď voči niektorým psom sa už dokáže ohradiť. Ale všetko v rámci normy. Úžasná je v tom, že väčšinu času môže byť na voľno (ak to teda dovoľujú miestne vyhlášky a nariadenia). I v lese. Ale tam teda iba v prípade, že sa poblíž nenachádza žiadna vybiehajúca zver. Našťastie je to lovec očný, takže po stopách nebehá. Má nejaké základy poslušnosti, keď chce, tak sa i posadí či chodí pri nohe. Každopádne jej výcvik pre “psie športy” akosi zamrzol, pretože ju to nejak viac nebaví a tým pádom ani mňa. Takže si žije svoj život spoločníka a hospodského povaľača.

Niečo málo z klikania so Zojou (a aby ste videli, ako teraz vyzerá… no nie je krásna?):

 

Amálka je super! Ako ináč 🙂 Síce už má cez desať rokov ale zreje ako víno. Obzvlášť v záchranarine. Na jeseň nás čaká obhajoba sutinových atestov MV, v tomto roku vyhrala Moravia Cup v sutinách a v minulom taky. Je to proste mazák. Tento rok sme sa konečne zúčastnili i MZO (také cvičenie pre atestovaných kynológov a psov) kde sme si zalietali vo vrtuľníku a zahľadali. A v minulom roku sme boli opäť na cvičení v Gelnici, opäť to bolo skvelé, tento rok to ale bohužiaľ z časových dôvodov nevyšlo. No a mimo záchranarinu si Amina splnila niektoré noseworkové skúšky (NW-Nz, Dz, Uz) a konečne i OB1 na výborne! Takže trénuje na OB2, snáď ich ešte tento rok niekde stihneme.

Amálkine video z posledných zimných OB1:

 

Kairos je super! Bez srandy, fakt… Keď nerobí psychopsa (kvôli čomu nezložil ZZZ ani RH-FLA), tak je skvelý a dokonca dnes večer vyrážame na majstrovstvá sveta v obedience do Moskvy. Naozaj. Ako účastníci, žiaden doprovod. Tož držte nám palce. Myslím, že ďalší príspevok bude práve o našej výprave na MS.

Niečo málo z prípravy na MS (trénujem i v hale s pieskom, páč takýto priestor by mal byť i v Moskve):

A ďalšia vec, ktorá nás s Kairosom zaujala, je mondioring. Zaujímavý psí šport, ktorý preveruje samostatnosť psa, generalizáciu i odolnosť.

Mám tu nejaké videjko z kusania na nohavicu:

 

Tak ako vidíte, mám proste stále superpsy a dúfam, že to tak ešte hoooodne dlho zostane. A prajem ich i vám 😀 Fakt.

Jo a aby som nezabudla – mala som svoj prvý seminár v zahraničí – v Poľsku. Noseworkový! Anglicky. A myslím, že sa fakt vydaril 🙂 Nejaké fakt úžasné fotky.

 

 

Prvý mesiac

1.2.
Zo Zoji je už kus psa! V hrbe meria 59 centimetrov v 4 mesiacoch. Píšem v hrbe, pretože kohútik má asi o 5 centimetrov nižšie. Som zvedavá, koľko ešte porastie. Zatiaľ sa vojde do kennelky v aute, dokonca i s Aminou a Kairosom súčasne. Pretože je síce vysoká ale veľmi úzka. Dokonca keď sedím, tak sa mi vojde celkom pohodlne na kolená.
Už dva krát som ju so sebou vzala na záchranársky tréning s mojimi psami. Nie, nemám s ňou ambície robiť záchranarinu, ani len trošičku 🙂 Dôvody sú čisto socializačné a privykacie. Ak má so mnou všade jazdiť, tak si musí zvykať na dlhší pobyt v aute a ľudí a psov okolo. Ľudí a psov zvláda, v kennelke v aute jej to tiež nerobí väčší problém. Akurát dnes trošku zavýjala keď som vytiahla Kairosa vonku štekať. Ale myslím, že to bolo asi i tým, že sa poriadne predtým nevyvenčila.
Vyfasovala suprový postroj, podobný ako má Kairos ale výrazne lacnejší. Dúfam, že jej nejakú dobu vydrží. Ak z neho vyrastie tak ho podedí Amina na stopu. Kúpila som jej ho preto, aby keď idem so všetkými troma psami tak som nemusela moc riešiť či ťahá. I keď moc neťahá teda. Postroj má i fajne pútko na uchytenie psa, takže je ozaj praktický. Myslím, že sa im hovorí “nórsky”.
Nechce sa jej stále nastupovať do auta. Vždy ju tam musím naložiť. Som zvedavá, či ju budem musieť nakladať i keď bude mať 35 kíl. Myslím, že keď už nebudú v zadu kennelky, tak bude nastupovať ochotnejšie. Do klece ako takej už chodí na povel ale iba keď mám misku s granulami v ruke. Mohla by som to potom skúšať i pri aute 🙂
Zoja je furt veľmi vtipná. Jak má tie dlhokánske nohy a chvost a hlavu, tak robí vtipné veci. Zakopáva, zasekáva sa a tak podobne. Ako hovorí kamarát – barzoji majú buď o jednu nohu viac alebo menej ako sú schopní ovládať. Keď som naposledy telefonovala s mamkou asi 10 minút, tak som jej stihla v priamom prenose popísať tri vtipné storky čo práve urobila Zoja. Najprv sa mi poskladala z kolien dole na zem, potom stúpila do misky a to ju rozhodilo a tretiu príhodu si už nepamätám. Ono to takto napísané nevyzerá vtipne ale je to ozaj zábavné. Napríklad, keď zistí, že v zadnej časti tela sa jej niečo kýve. A ono to chvost. Na naháňačku skvelá vec!
Kairos sa už so Zojou začína celkom hrať, pravidelne sa ťahajú o hračky. Páči sa mi, aký je opatrný a ťahá slabučko aby jej to hneď nevytrhol z tlamy. A keď vytrhne, tak jej hračku hneď ponúka ďalej. Dokonca som ich už videla sa i pár krát naháňať. Dokonca i s Aminou sa už hrala. Síce to väčšinou nie je tak celkom chcené ale občas Zoja Aminu prudí tak dlho, že to prejde do hry. Dosť ju Zoja “šikanuje”, stále jej visí na krku. Takže ju neustále zastavujem, pretože Amina jej na to väčšinou nič nepovie, iba mlčky trpí. Na Kairosa to neskúša, ten sa je schopný ohradiť okamžite dostatočne výrazne.
Trénujem so Zojou hodne pozornosť – odmeňujem keď mi ju venuje sama od seba. Trénujeme to jak dnu tak i vonku na záhrade či na prochajde. Že chcem očný kontakt už pochopila, začína ho ponúkať čoraz častejšie. Zlepšil sa i nosetouch, myslím, že už ho ozaj chápe. Pár krát som už začala vyžadovať 2 dotyky miesto jedného. Má obľúbený “cvik” hopi hopi – že si skáče po pamlsok. Trénujeme trochu i priradzovanie k nohe, to zatiaľ iba zľahka. I v základnej pozícii sa snažím zachytávať očný kontakt. S tou pozíciou som trochu v rozpakoch pretože neviem jak vlastne ju tam budem mať keď bude veľká. A kde bude mať hlavu. Asi je nezmysel chcieť po tak veľkom psovi aby ju mala vyvrátenú dohora. Trénujem trošku i sadni (stále s posunkom) a začali sme i ľahni. Ľahni ale robím iba keď je nadrivovaná, pretože chcem aby to robila rýchlo a nie sa do ľahu skladala tak jak to má zvykom prirodzene. To isté sa týka i sadania z ľahu. Občas si tam pekne skočí. To je to “hopi hopi” 🙂 Skúšala som i vstaň z ľahu ale je to s jej dlhými nohami trochu problematické. Počkám, kým bude mať dospelácke telo. Učím ju i “prines” – v podstate to len pripájam k činnosti keď mi niečo nesie. Dnes večer som jej takto hádzala na striedačku dve hračky. Po jednu bežala, priniesla, chvíľočku sme sa o ňu poťahali, vytasila som sa s druhou, keď púšťala prvú tak som jej to pomenovala, že toto je “pusť” a druhú odhadzovala. Normálne fakt po ne bežala a i naspäť ku mne. Žiadna rýchla chôdza 🙂 Síce len z obývaku do chodby ale predsa. Krásne. Rada sa i o hračky ťahá. Ale to musím väčšinou trošku dať nabok Aminu s Kairosom. Jednak aby do toho nenabehli oni sa ťahať a aby Zoja hračku ponúkala mne a nie im. Našťastie Kairos i Zoja sú úžasní, keď ich pošlem na miesto alebo poviem aby jej nebrali hračku a nebežali poň keď jej u hádžem, tak ma poslúchnu. Hej, neviem si predstaviť aké by to bolo mať tretieho psa ak by prví dvaja neboli slušne vychovaní. Síce Kairos i Amina majú stále nejaké muchy ale ináč sú super.
Položenie brady na ruku som zatiaľ trénovala iba raz, musím sa na to vrhnúť poriadnejšie. Ani “nesmieš” som netrénovala. Sa mi do tej sebakontroly nejak nechce keď sa ju snažím rozdrivovať…
Občas stále nevychytám mláčku, zhruba tak každý druhý deň. Ale našla si miesto – v kúpeľni na handru, takže to nie je žiadna hrôza. Je fakt šikovná v tomto.
Včera keď som ráno odchádzala preč s Aminou, tak vraj plakala asi 45 minút až kým nebola vypustená vonku, kde si prečuchala moje stopy k branke a bol kľud. Nepomohla ani prítomnosť Pižiho a Tomáša. Pri mojom druhom odchode poobede s Kairosm už plakala iba chvíľočku. Som zvedavá, či sa naučí byť sama. V kennelke to trénujem stále, snažím sa tak raz za deň pri kŕmení trochu predlžovať čas. Dnes tam bola asi 20 minút, s tým, že ju cca čo 3 – 4 minúty chodím prekŕmiť. Kennelka je v obývaku, takže na nás nevidí. Zvládne takto spôsobne čakať väčšinou maximálne s jedným krátkym zakňučaním – skôr len takým ľahko sťažujúcim sa ako nejak výrazne stresovým. V kennelke je pravidelne i v piatky v Koblove na lekciách drivu, ale tam ju zas neustále prekmujem. Teda neustále – ani až tak moc nie. A to vydrží celú hodinu s cca 4 krátkymi výcvikovými pobytami mimo kennelku.
5.2.
Od pondelka do stredy som so Zojou trénovala kavárenského povaľača. V pondelok a utorok sme po krátkej prechádzke zakotvili v neďalekej kaviarni. A v stredu bola generálka s priateľovými rodičmi na obede. V kaviarni sa správala spôsobne, na obede to na ňu už asi bolo dlhšie takže som ju musela o trochu viac prekrmovať aby bola v kľude. Ináč sa správala pekne, nerobí jej nejaký väčší problém to, že musí vydržať na jednom mieste. Po obede sme ešte boli v bazare – nie, nepredávam ju – kde mala dostatok zaujímavých pachových vnemov, taký enrichment. Všetko zvládla pekne. Za to dostala paroh. Potom musela vydržať sama v aute kým som nakupovala konzervy pre psy – necelých 10 minút a v Kaufu jedlo pre ľudí – asi 20 minút. Zdá sa, že s tým nemala problém, nepočula som ju nariekať. Pre istotu pri Kaufu dostala ucho, bolo zjedené kým som sa vrátila.
V kennelke už zvláda byť po jedle i pol hodinu v kuse, dnes tam bola asi 20 minút bez prekŕmenia. Unavená po prechádzke. V utorok bola chvíľku i sama doma kým neprišiel Piži. A nepočul že by plakala. Super! Ale bola to fakt kratučká doba, ani nie 10 minút a to som jej pri odchode ešte dala misku s jedlom a niečo na hryzenia.
Vonku na meno chodí skvelo, takmer vždy. Skúšala som ju i privolávať v parku keď behala s iným psom a tiež chodila. Samozrejme ale nevolám, keď mám pocit, že je v plnej hre, iba keď sa hra na chvíľu ukľudní.
Dnes sme boli na najväčšej prechádzke – dali sme kolečko okolo Vrbice. Bojím sa s ňou chodiť na nejaké dlhšie prechádzky ale hovorím si, že snáď si je nejak schopná dávkovať aktivitu sama. Nie je na vodítku, väčšinou sa motá okolo, občas popobehne za Kairosom. A rozhodne sa na konci prochajdy netvári, že by ju boleli nožičky. Keď sa zastavím, tak si čmuchá v okolí, neodpočíva.
Klikanie je furt také nijaké. Najviac jej klikám za pozornosť, očný kontakt keď predo mnou stojí. Doma i na záhrade i vonku. Na iné veci to ešte moc nie je, pretože to neustále končí pasivitou. Pár klikov za niečo až sa z toho musí posadiť a následne si ľahnúť. Lákaním sa s ňou tiež nedá nejak moc cvičiť a ani to nechcem, radšej by som čo najviac vecí učila shapingom alebo s targetmi. No, uvidím jak to pôjde. Skúsim asi krabicu jak radila Lenka – viac prekŕmiť keď bude v krabici alebo pri nej a potom skúsiť odhodiť pamlsok či ju napadne sa vrátiť. Teda ešte by som asi potrebovala dostatočne veľkú krabicu. Alebo lavór. S bedničkou na predné packy to takto nefungovalo. Možno bude krabica zaujímavejšia. Alebo skúsim zaujímavejšiu odmenu. Stále klikám za Platinum, možno to je dôvod, prečo nechce vydať moc energie. Alebo je proste ešte na to maličká.

Tretí týždeň

16.1.
Včera som bola vonku s celou smečkou – Zoja, Kairos i Amina. Boli sme na prechádzke pri rieke, náhodne sa podarilo kamarátovi nás odfotiť z druhej strany rieky a dnes sa ku mne dostala fotka 🙂

Vidím krásny pokrok v reakcii na meno. Na prochajde až asi na jeden pokus ku mne Zoja prišla vždy keď som na ňu zavolala a to som skúšala i v momente, keď bežala za Kairosom. No a potom nepočúvla keď sme stretli psíka za ktorým sa rozbehla. Skúsila som ju privolať raz ale potom som sa radšej na to vykašľala. Našťastie Zoja poskakovala iba v povzdiali, i keď páničke to asi príjemné nebolo. Ale nemohla som ísť po ňu páč zbytok smečky stál u mňa a keďže Amina hára, tak som sa nechcela moc približovať. Ani som nevedela či je to pes alebo fenka. Poučenie pre mňa – radšej si Zoju ešte v takýchto situáciách pripnúť na vodítko. Snažila som sa ju udržať u seba prekrmovaním ale nestačilo. Možno by zafungovala hra ale zas pre zmenu som sa potrebovala sústrediť na zbytok smečky. Oproti Kairosovi sa Zoja na prechádzkach drží hodne pri mne. Kairos už ako maličké šteniatko niekam vystrelil a pobehoval vo väčšej vzdialenosti. Zoja, dokonca ani keď Kairos beží ďaleko, tak moc neodbieha. Som zvedavá, či jej to vydrží. Začínam na prechádzkach odmeňovať keď ku mne samovoľne príde a venuje mi pozornosť, začína to už občas robiť. Síce iba pár krát za prechádzku (cca 3x?) ale už je na čom stavať…
Venčenie troch psov na vodítkach je zatiaľ dosť namáhavé. Amina s Kairosom neboli zvyknutý chodiť povedľa seba a furt ich napadne čuchať na protiľahlých stranách cesty a do toho sa ešte začne motať Zoja. Keď je samotná na vodítku, ide celkom pekne, v smečke má tendencie viac ťahať. Takže buď si ju dám úplne na krátko a ideme rýchlo alebo stále zastavujem. Čo je zas výhoda kvôli Kairosovi bo po pár takých zastaveniach prestane ťahať i on i keď je na postroji. Každopádne traja psy na vodítku zatiaľ nie je na žiadne prekonávanie väčších vzdialeností, používam ho iba na pár desiatok metrov.
Večer som sa so Zojou stavila na cvičáku pretože sme tam mali “bojovú” poradu. Zastihli sme tam ešte jedného psa – mega akčného fleta. Zoja bola spočiatku trochu opatrná páč on bol fakt divoký ale pániček si ho zvládol skorigovať takže potom lietali s plyšákami spoločne po miestnosti. Zaujímavé bolo, že keď som sa začala hrať so Zojou ja, tak ju už pes až tak nezaujímal. Super!
Doma som si všimla, že mi občas skúša ponúkať nejakú hračku, tak na to vždy reagujem keď si to všimnem – krátkym poťahaním a keď pustí tak jej to odhodím aby ju mohla zas priniesť a keď nepúšťa tak jej ju po chvíli nechám vyhrať.
Keď chcem poriadne vyvenčiť svojich psov tak musím Zoju nechať s jedným z nich a s druhým ísť vonku. Má problém byť dokonca i sama v jednej miestnosti oddelenej iba prepážkou, tak,že na nás vidí. Nechala som ju takto predvčerom v kuchyni pretože som potrebovala upratať mláčku keď sme nevychytali venčenie a ihneď spustila rev. Nijak som na to nereagovala, jednak som fakt potrebovala upratať a druhak začala nariekať skôr ako som stihla zareagovať páč som myslela, že keď stojím 5cm od nej na druhej strane prepážky vysokej 75cm cez ktorú vidí šprušlemi, tak to riešiť nebude. A tretiak po skúsenosti s tým ako reaguje na kennelu v aute keď je tam sama, som si povedala, že ju proste nechám nech sa vyreve. V aute totiž nemám možnosť postupne prekmovať a zvykať ju, takže proste musí vydržať. A väčšinou to vyzerá tak, že asi 3 minútky trochu kňučí a narieka a potom sa ukľudní a spí. Takže som ju tam nechala docela dlho – stihla som i všade povysávať. S prestávkami rezignovane ležala alebo nariekala. Nakoniec vyzerala, že sa so situáciou zmierila a keď som jej otvorila tak ani nešla z kuchyne von. No jo, urazená 🙂 Takto sa to teda aspoň väčšinou interpretuje i keď si myslím, že psy sa nevedia uraziť, že takúto emóciu nemajú. Takže asi skôr rezignovaná? 🙂
22.1.
Zoja žerie vonku všetko na čo natrafí. Pred pár dňami mi pritiahla rybu bez hlavy. Na ďalší deň zas hlavu bez ryby. O deň pozdejšie nohu bez srnky. Anketná otázka: čo pritiahne nabudúce? 🙂 Našťastie to nestihla nikdy zožrať. Zatiaľ predo mnou nezdrhá a ja sa ju ani nepokúšam naháňať. Väčšinou mi to pustí, ja jej to vymením za pamlsok. Raz som ale jej smerom hodila Kairosov postroj pretože do seba súkala ľudské hovno. Zľakla sa, pustila ho a ja som ju nadšene chválila a odmenila. Viem, nie je to pozitívka… Pozitívne učenie “nechaj to” som ešte nezahájila. Zjavne už je načase. Na druhú stranu, na kurze drivu sa po nás zas chce aby pamlsok z ruky dolovala. Musím to nejak vymyslieť jak trénovať oboje.
V pondelok som mala so sebou všetky svoje psy na cvičáku. Bolo to super tréning, všetkých troch som prestriedala, vrátane toho, že som odmeňovala Zoju za kľud v kleci. Lepší sa, už tam vydrží bez hysterických záchvatov omnoho dlhšie. Dokonca až natoľko, že som si ju v utorok trúfla zobrať na vlastnú lekciu. Vydržala tak hodinu a pol čuchacieho kurzu a hodinu obedience. Občas síce kvílila, ale veľmi rýchlo sa utíšila, prekrmovanie tiež fungovalo. Keď niečo také robím tak si pomáham tým, že je najprv vyprechádzkovaná aby bola väčšia pravdepodobnosť, že zaspí.
Na prechádzke dnes v parku s Aminou krásne chodila na zavolanie, i sme trošičku pocvičili a pohrali sa. Hneď ako sme vošli do parku tak sa tam hrali dvaja psy. Bola som zvedavá, či keď ju pustím, pôjde za nimi alebo za mnou a Aminou. A rozhodla sa pre nás 🙂 Hrali sme sa s flísovou hračkou – poťahám sa s ňou a potom jej ju odhodím, a podporujem ju v tom aby mi ju niesla naspäť. Trošičku sme cvičili i priradenie k nohe a chodenie pri nohe, sadanie. Začala som jej podmieňovať i chytanie za obojok, pretože som si všimla, že trochu uhýba, keď ju zaň potrebujem chytiť. Keď je na vodítku iba s Aminou tak ide pekne, takmer ako keď je sama. Ťahá iba keď má pocit, že súrne potrebuje pozdraviť nejakého človeka alebo psa.
Vonku na záhrade začína obdobie vzdoru – nie, domov ozaj nepôjdem.
Včera som ju na dve hodinky nechala samu doma iba s Pižim, psy som brala so sebou. Vraj asi pol hodinu kvílila, potom sa ukľudnila a po nejakej dobe začala zas. Ani moc nepomáhalo, že tam s ňou bol Piži.
Nechce si moc nechávať prezrieť uši, oči, zuby. Zvládne to iba keď u toho niečo žerie, čo je na prehliadku zubov dosť nepraktické. Takže ju začnem ako prvé učiť položiť bradu do dlane a postupne ju tam naučiť výdrž a rušivky v podobe šahanie na rozličné časti hlavy.

Druhý týždeň

14.1.
A je za nami druhý týždeň so Zojou. Ako sa vyvíjal? Myslím, že veľmi dobre. Zoju brávam častejšie samotnú vonku na prechádzku. Tri krát sme boli v parku za riekou. Prvý krát som sa bála ju nechať na voľno, to bolo ešte v priebehu prvého týždňa. Potom som s ňou bola v parku keď sme boli očkovať a to som ju skúsila cestou naspäť pustiť, čo to urobí. Pekne sa ma držala, priebežne som ju odmeňovala keď prišla (na zavolanie). Trošku pobehala i s asi dvoma psami. Bála som sa, že keď uvidí v diaľke psa tak sa za ním rozbehne ale nerobila to, psy museli byť fakt blízko u nás a tváriť sa, že stoja o kontakt. Dokonca sa so mnou i pohrala s flísovou ťahacou hračkou. Tretiu prechádzku som ju pustila hneď od začiatku. Jediný “problém” je, že je veľmi kontaktná k ľuďom, takže za nimi dosť beží a keď si ju všímajú tak má tendencie po nich skákať. Ak si ju nevšímajú, tak si ich nevšíma ani ona. Zvládne tak i bežcov. Keď sme sa spolu na záver hrali, tak i ignorovala okoloidúcich psov. Síce sa na nich pozrela ale radšej sa hrala so mnou. Vymyslela som, že hračku pripevním na vodítko a to sa jej veľmi páčilo. Bola by super na coursing, miesto bezhlavého prenasledovania hračky si hneď od začiatku pekne skracovala cestu.
Vonku sa ešte trochu bojí áut pri ceste ale už je to omnoho lepšie.

S celou smečkou sme boli včera pri Vrbici. Kairos tam v rákosí behal za srnami, myslela som, že je tam len stopa. Ale pak sa tam vrhla i Zoja a z opačného konca ozaj vybehla srna. Zoja si ju ale našťastie nevšimla, mala čo robiť sama so sebou pretože sa v tom rákosí trochu zamotala. Ničmenej do rákosia vbehla isto po pachu, takže žiadny chrt loviaci zrakom. Čmuchalka to je. Som zvedavá jak sa to bude vyvíjať, budem si musieť na lovenie dať dosť veľký pozor. Mám v pláne pracovať na “emergency cue” i keď myslím, že na lovenie sa to moc nehodí vzhľadom na históriu odmeňovania ktorú človek musí budovať po každom použití tohto povelu. Ale nejaké privolávacie hry sa budú určite hodiť. Na ne sa vrhnem hneď ako nájdem čo Zoju najviac motivuje.
Keď už hovorím o tom motivovaní – prihlásila som Zoju na jej prvý kurz: “Drive a motivace” (http://www.koira.cz/seminar.php?cislo=1411383747 ) u nás v Koire pod vedením Lenky. A som za to veľmi rada, pretože špeciálne u psa akým je Zoja je veľmi dôležité najprv sa naučiť spoločne hrať a budovať drive v spolupráci so mnou. A potom je možné všetko ostatné.

Víkend mala Zoja akčný a sociálny. Mala som na cvičáku v sobotu vlastný seminár obedience, kde som brala Zoju so sebou. Bol u nás na návšteve kamarát ktorý sa podujal, že si ju vezme na starosť. Takže sa Zoja mohla socializovať s ďalšími ľuďmi i psami. Zvládla i svoju prvú návštevu reštaurácie, ktorú únavou prespala. A v nedeľu som zas bola na seminári s Kristou, pocvičiť s Kairosom, tam som ju mala zas so sebou. Dokonca i vyšiel čas aby som sa tam s ňou chvíľočku pohrala a robili sme i zadržané privolanie 3x – Krista ju držala a ja som ju volala. Prvý krát z toho bola trochu zmätená ale potom to pochopila. Šikovná je. Krásne sa so mnou hrala i keď vedľa cvičili iné psy. A na záver sa s nimi dokonca i mohla vylietať. A potom sme boli ešte na chvíľu za bráchom, kde stretla ďalších ľudí a videla krásne lúky v okolí Tichej pri Frenštáte.

Minulý piatok sme boli na veterine na posledné očkovanie. Veterinu zvládla bez problémov, v čakárni po chvíli čakania pribudla ešte jedna vystresovaná boxerka a Zoja sa na ňu iba s miernym záujmom pozrela a ináč si ju nevšímala. Vyšetrenie prebehlo dobre, po vpichnutí injekcie začala trochu plakať. Hysterka to je, kníkala a do toho žvýkala piškotu. To som ešte teda nevidela 🙂

Čo sa týka čistotnosti tak zhruba tak obdeň ju nestihnem včas pustiť von. Obzvlášť keď viac pije tak to stále nie som schopná nejak vychytať. Asi zo dva krát sa zdalo, že sa pýta vonku ale iba tým, že sa posadila smerom k dverám. Čo je dosť slabý signál keď na ňu nevidím.

Zvykanie na samotu – zatiaľ ju samotnú bez žiadneho psa nenechávam. Privykám ju na klec. Dostáva do nej pravidelne žrať a keď dožerie, tak ju tam ešte chvíľu nechám, priebežne chodím odmeňovať. Zatiaľ je to stále iba pár minút. Musím si to stopnúť. A dnes sme zas po pár dňoch trénovali to, že je v kleci a vedľa cvičia moji psy. Šlo jej to výrazne lepšie ako posledne, už skoro i niečo málo stihnem s jedným psom potrénovať kým ju idem odmeniť. Mala dnes dve takéto lekcie prerušené tým, že som ju vytiahla z klece von a chvíľočku pocvičila i s ňou. Klec som premiestnila do obyváku, chcem ju pomaličky zvykať, že keď tam dožerie tak na nás nevidí. Prvý krát som to skúsila s dnešným obedom, ale hneď keď dožrala tak som ju bola odmeniť, chvíľu počkala a pustila von.

Moc teda zatiaľ iné veci necvičíme. Je naklikaná, v byte chápe povel “sadni”, vonku som ho zatiaľ neskúšala. Robíme nosetouch na dlaň, ale je to zatiaľ také laxné. Snažím sa klikať za bedničku – na predné packy, ale je to vždy len pár klikov. Nedarí sa mi s ňou udržiavať dostatočne vysoký pomer odmeňovania (počet klik/odmena za čas). Je dosť pasívna a väčšinou to končí tým, že ak dostane odmenu priamo pred čumák, tak si sadne a vzápätí ľahne. Takže odmeňujem hádzaním odmeny bokom a to jej zas trvá kým tam príde, kým to zožerie a kým sa pohne zas naspäť 🙂 Musím to ešte nejak vychytať asi. Proste iný svet oproti Kairosovi či Amine.
Trošku skúšam i priradzovanie k nohe (navádzaním) a odmeňovanie v pozícii pri nohe i s trošičkou chôdze. Len tak “for fun”, som zvedavá jak bude schopná niečo také ako drive na žrádlo zvládať. Práve si nie som istá ako budem učiť chôdzu pri nohe tak veľkého psa. Asi najjednoduchšie, že bude mať targeting ramien medzi mojou rukou a nohou. Alebo teda pozíciu v tejto oblasti.

Prvý týždeň

2.1.
Pre Zoju som si išla autom ku chovateľke až do Plané nad Lužnicí, čo je cca 3,5 hodiny cesty. U chovateľky sme ju trošku unavili pobytom v kuchyni a vonku na záhrade aby cestu čo najviac prespala. Po obede som ju naložila do kennelky v kufri a vyrazila. Prvých asi 10 minút plakala ale potom sa ukľudnila a zaspala. Bola som pripravená cestou niekoľko krát zastaviť ale nakoniec to vôbec nebolo nutné. Prebrala sa až na posledných asi 500 metrov pred našim domom.
Vytiahla som ju z auta a pripla na vodítko a vošla do záhrady. Tam som s ňou chvíľočku pobudla a poprosila Peťa, nech mi najprv privedie na vodítku Amálku a potom i Kairosa aby sa s ňou postupne zoznámili. Zoznámenie s Aminou prebehlo úplne v pohode, Amálka bola rada, že ma vidí a Zoju si nejak nevšímala. Zato Kairos bol trochu nepríjemný, chvíľu na ňu vrčal. Potom som ju vzala dnu, kde som Kairosovi zas musela vysvetliť, že áno, tento psík fakt pôjde do jeho kráľovstva.
Kairos je z toho obecne trochu mimo, nevie čo si má strážiť skôr, či pelech, misku, páničku alebo hračky. Deň po dni je to ale lepšie a lepšie. Stačí ho trochu skorigovať, poslať na miesto. Obzvlášť pri napĺňaní misiek jedlom. Zoja mu vadí i pri cvičení v obyváku, takže keď s ním cvičím, tak ju radšej nechávam v chodbe. Pri cvičení vonku mu Zoja nijak neprekáža. Dnes sa s ňou už i trošičku začal hrať, ponúkol jej dokonca na chvíľu hračku aby sa s ním poťahala. Myslím, že ešte pár dní a bude to úplne v pohode. Mám pocit, že už i menej povrčieval.
Zoju som prvú noc mala so sebou v spálni, kde ináč psy nesmú. Celú noc krásne prespala, dokonca som ju musela ráno takmer budiť, že ideme vonku cikať. Druhú noc bola pri nás iba nadránom a tretiu noc už spala so psami celý čas v chodbe. Medzi spálňou a chodbou máme iba prepážku, takže psy na nás vidia i cítia.
Čo sa týka čistotnosti, Zoja je super, hneď ako ju vezmem vonku sa krásne vyvenčí. Síce zo dva krát nevydržala ani dnu ale to len preto, že som si nedala pozor na čas. Snažím sa ju teraz venčiť čo 2-3 hodiny. Keď je akčná tak radšej skôr, keď sa spí tak i dlhšie. No a ako som písala, v noci vydrží úplne v pohode až kým nevstanem čo je i tých 9 hodín. Keď sa začne cez deň akoby bezcieľne motať vnútri a kňučať, tak ju beriem vonku, mám pocit, že je to jej signál, že potrebuje vyvenčiť. Nie som si teda úplne istá ale vonku sa hneď ozaj vyvenčí.
Na prechádzke mimo záhradu sme boli prvý krát na Nový rok. Išli sme celá smečka i s našimi susedami a ich dvoma psami. Zoju som mala na vodítku a potom som ju i pustila, ale vodítko ťahala za sebou. Bojím sa ju púšťať úplne na voľno, pretože na mňa zatiaľ nie je vôbec napojená. Behá za akýmkoľvek človekom koho stretneme a keď sa zľakne tak ide tiež niekam preč a nie za mnou. Na vodítku trochu bojovala ale keď som s ňou bola dnes sama vonku, tak už to bolo lepšie. Musím ju brávať hodne samu. Bola som s ňou na kratučkej prechádzke okolo barákov. Išla celkom pekne i keď trochu vyplašene, ale väčšinou si i brala odmenky. Cestou za plotom na štekajúce psy mala tendencie tiež štekať, tak som sa ju snažila odmeňovať keď si ich nevšímala. Používala som u toho reakciu na meno a cúvanie. Zajačia koža ju vonku nezaujímala. Stretli sme dvoch ľudí, za oboma sa ťahala, jeden ju i pohladil. Ináč čo sa týka práce s vodítkom, snažím sa zostať stáť ak sa ťahá nejakým smerom a ísť, keď je vodítko povolené. Moc neťahá, ďaleko lepšie kráča ako Kairos 🙂
Trénujem s ňou hodne reakciu na meno, po pár dňoch mám pocit, že už i reaguje. I keď niekedy sa princezničke nechce vstať ak zrovna leží. Je to príliš náročné s tými dlhými nohami… Reakciu na meno trénujem jak doma, tak i na záhrade i na prechádzke vonku. Hodne i spoločne s Ami a Kairosom, každého oslovím a dostane odmenu. Myslím, že to môže byť fajn na uvedomenie si, čo zvuk “Zoja” znamená. Že je to konkrétny zvuk týkajúci sa jej.
Začala som ju i naklikávať a používať kliker pri sadaní a pri nosetouchi (dotyk čumákom mojej dlane). Sadanie robím pomocou posunku – ruku dohora nad jej hlavu. Asi 3x som to urobila s pamlsom v ruke, ináč to robím bez pamlsku v ruke, dostane ho za odmenu za sadnutie. Už som skúšala i pridať povel tesne pred posunkom ale možno je to ešte skoro, pretože nie vždy si sadne i na posunok. Nosetouch robím jak na kratšiu vzdialenosť – ruka tesne pred čumákom, tak i na väčšiu, keď chcem do toho dostať trochu pohybu. Zatiaľ trénujeme iba dnu. Nevydrží s pozornosťou dlho, ale i ja asi cvičím dlho. Zavediem stopkový režim – max 1,5 minúty na tréning. Možno ešte menej, uvidím. Chcelo by to i prekladať hrou ale to znamená, že Kairos bude musieť byť asi mimo cvičebnú miestnosť.
Vonku som sa s ňou začala hrať so zajačou kožou, ťaháme sa o ňu, púšťam jej ju a povzbudzujem ju v tom aby mi ju priniesla alebo minimálne išla smerom ku mne. Často si ju nadšene nosí ale darí sa mi ju i povzbudzovať v tom aby s ňou išla ku mne a mohli sme sa o ňu zase ťahať. Keď si ju odnáša preč tak nič nerobím, nekomentujem to, ak ide smerom ku mne, tak ju nadšene povzbudzujem.
Navykanie na samotu bude pre nás asi ďalšia úloha. Keď si vezmem Aminu a Kairosa do vedľajšej miestnosti tak reve jak tur, snažím sa ju odmeňovať keď prestane ale dnes moc prestať nechcela. Dávam jej i jedlo do klece, ale keď doje a zistí, že je zatvorená tak sa revanie opakuje. Takže sa snažím vystihnúť okamih kedy je ešte v pohode a pustiť ju vonku. Zdá sa, že s kennelkou budem musieť hrať klecové hry. Obecne má problém s obmedzovaním. Jak na začiatku bojovala s vodítkom keď chcela ísť inam. Rovnako keď som sa jej pozerala čo za chrastu má na hlave. Alebo pozerala na oči. Akurát na rukách je dosť kľudná, tam nebojuje.
Klecové hry som teda začala hneď dnes večer. Ako prvú vec s ňou robím, že ju nalákam do klece a potom odmeňujem za to, že v nej sedí. Zatvorím dvierka, otvorím a odmením. Nechávam dvierka zatvorené cca 5s maximálne, trochu sa i hýbem okolo, na sekundu, dve i zmiznem z dohľadu. Tiež ju nechávam v kleci s otvorenými dvierkami, dnes maximálne takisto tých cca 5 sekúnd. Raz skúsila vyliezť von, tak som jej dvierka iba privrela a keď sa posadila tak zas otvorila a odmenila. Vonku z kennelky som ju nalákala s povelom, ktorý som používala i u Kairosa – “Go”.
Večer som s ňou skúsila i prvú lekciu shapingu – predné packy na target (bedničku). O target záujem mala ale skôr sa ho snažila dostať do huby ako dať naň packy. Klikala som najprv za čuchanie, potom i za packu na ňom. Myslím ale, že zatiaľ nechápe koncept klikania ale tak nejak náhodne interagovala s targetom. A prečo nie, hlavne že je aktívna. Teda aktívna… jak má dlhé nohy, tak sa naň snažila dočiahnuť i poležiačky 🙂
Hádzali sme si i doma loptičku, nosila mi ju i keď teda skôr sa snažila ísť za mňa dozadu ako mi ju nosiť cielene… Mala som použiť pamlsky na púšťanie, trochu nasilu som jej ju odoberala, mohlo by ju to odradiť. Skúsim to nabudúce so žrádlom.

3.1.
Dnes sme boli na návšteve u priateľových rodičov. Zvládla ju super. Veď koho by nebavilo dostať kopec pamlskov a pomuchlania, ísť sa prejsť do lesíka a pocikať koberec? 🙂 Socializačne sme si na rukách dali i výťah. Vonku bola Zoja celkom fajn, celý čas som ju ale mala na vodítku. Zdá sa, že sa už o trochu menej ťahá za všetkými ľuďmi ktorých stretneme. Auto zvládla tiež v pohode, bola v kennelke s Aminou, Kairosa som radšej ešte s nimi dohromady nedávala. Kennelke predsa len nie je veľká a obaja – Kairos i Amina, sú hákliví na svoj osobný priestor.
Socializačne mala Zoja dnes i vysávač. Pustila som ho pre istotu najprv v druhej izbe za zatvorenými dverami pretože som nevedela ako bude reagovať i keď istý náhľad som už mala s reakcie na fén ktorá bola žiadna 🙂 Vysávač jej teda nebol úplne príjemný ale ani jej nejak zásadne nevadil. Mala možnosť odísť keď som začala vysávať v chodbe kde ležala na pelechu ale premiestnila sa až keď som sa vysávačom blížila tesne vedľa. A to ešte k tomu iba na druhý pelech o tri metre ďalej. Je celkom odvážna, neľaká sa ani keď niečo zhodí a ono to buchne. Takže takto ju sám obrus nevychová, keď ho stiahne i zo všetkými vecami zo stola ako sa jej to už podarilo…
Zoja je dosť oprsklá, žiadne orezávatko z nej teda nebude. Dnes zobrala Kairosovi hračku i keď na ňu vrčal a po návrate z jednej prechádzky mu obsadila pelech na ktorý mieril. Proste sa mu tam zvalila i keď jej jasne dával najavo, že tam bude ležať on. Ustúpil. Buď zato, že je Zoja proste “malé” šteniatko alebo to zas nemyslel až tak vážne.
Vonku som ju mala samotnú iba na záhrade na chvíľu. A trochu som s ňou i pocvičila vnútri. Hrali sme sa s uzlíkom, odhadzovala som jej ho a keď sním mierila ku mne tak som jej klikala a odmeňovala. Zvládla dosť opakovaní, asi tak 10 odhadom. Skúšala som i zo dva krát sadni na povel bez posunku a oba razy si sadla. Možno náhoda? Vyskúšam zajtra. A len tak zo srandy som skúsila priradenie k nohe – na pamlsok, tak že sama musí pracovať zadnými nohami a nevyzeralo to zle. Takže asi by som ju mohla učiť i toto. Priradenie priamo a nie obiehaním.
Reakcia na meno je zdá sa čoraz lepšia a lepšia, dokonca sa za mnou otočila i vonku keď bežala okolo za Kairosom.

4.1.
Prispôsobujem si trochu klecové hry. Prioritou je pre mňa totiž to, aby Zoja vydržala v kleci keď budem cvičiť s iným psom alebo budem mať nejaký kurz či seminár. Chcela by som ju hodne brávať so sebou, tak sa tam bude musieť naučiť zostávať. Dnes som teda cvičila tak, že pri zatvorených alebo otvorených dvierkach som trošku cvičila s Aminou a Kairosom. Väčšinou iba 1-4x zopakovaný nejaký cvik a hneď odmena pre Zoju. Iba raz som to prešvihla a Zoja medzitým začala okusovať klec, že chce von. Ale bez zvukového efektu. Tak som čakala či neprestane ale nechcela prestať. Bála som sa, že to prerastie do väčšej frustrácie ak by som čakala dlhšie, tak som jej chovanie prerušila “náhodným” zvukom, chvíľu počkala, otvorila a odmenila. Pri otvorených dvierkach sa raz snažila dostať vonku, ináč stále vydržala. Pustila som ju von s vypúšťacím povelom. Zas pomocou nalákania na piškotu.
Hodne sa hrá sama, občas keď vidím, že sa takto hrá, tak sa snažím do toho pripojiť. Začína celkom pekne reagovať a mám pocit, že sa z toho i poteší.
Vonku na prochajde sme boli pri rieke, mala som ju pustenú na voľno. Furt je to ale také nie moc bezpečné. Keď sa niečoho vyľaká, nemá tendencie zatiaľ stále bežať za mnou. Ale na druhú stranu, moc sa neľaká a prostredie je to bezpečné. A pomáhajú mi v tom i moji psy, ktorí chodia pekne na privolanie a ona s nimi.
Vonku ju bavia lietajúce listy. Je to lovec. Kľud pred pohybujúcimi sa predmetmi budeme musieť hodne trénovať.
Začala som dnes i so sebakontrolou na misku so žrádlom. Chcem po nej, nech si sadne keď dávam misku na zem – asi zo 3 krát som ju pred pár dňami naviedla do sedu pri kŕmení a dnes si už sadala v podstate automaticky. Bez povelu teda. Keď si sadla, dávala som misku pomaly na zem. Chcela som, nech k nej ide až keď jej dám na to povel, tak asi 3x som musela zopakovať zdvihnutie misky. “Môžeš” som jej povedala keď som bola schopná dať ruku pár cenťákov od misky. Dokonca som sa stihla i vystrieť kým sa konečne pohla. Myslím, že takéto statické veci nám pôjdu 🙂
Zaujímavé je, že v podstate moc nenadväzuje očný kontakt. Občas teda pri hraní ale hodne úchytkom. Vonku vôbec. Amina i Kairos na mňa neustále čumia, som zvedavá či sa to zmení i u Zoji.

6.1.
Očný kontakt si začínam všímať že už trošku nadväzuje 🙂 I sa viac chodí chovať. A je desne akčná. Že vraj kľudný barzoj… kto to kedy povedal?
Boli sme dnes spolu samé na prechádzku v parku. Mala som ju celý čas na vodítku, bolo tam dosť veľa psov, ktorí ju lákajú. Na niektrých z diaľky trochu poštekávala. Videli sme i sánkujúce sa deti a bežkára. Bežkára si išla očuchať, ináč jej nejak nevadil. Na deti sa celkom v kľude pozerala. Na vodítku išla prevážne pekne, keď začne ťahať iba zastavím, nebolo to nutné robiť nejak často.
Včera sme boli na cvičáku v Koblově v hale, predtým sme si dali prechádzku v okolí. Chcela som nech sa unaví a trebárs zvládne byť v kleci i bez nejakej väčšej prípravy kým budem cvičiť s Kairosom a Amálkou. Nezvládla to, najprv sa pekne nechala odmeniť a pak začala vyvádzať. Takže to fakt skratkou nepôjde… Skúsila som ju teda nechať priviazanú na vodítku ale ani to sa jej nejak nepáčilo, i keď u toho aspoň neštekala. Ale bola uviazaná iba chvíľku.
Dnes bola prvý krát úplne sama doma asi na hodinu kým som šla vonku s Ami a Kairosom. Keď som odchádzala, kňučala, keď sme sa vrátili bolo ticho. Ale zato doma mierne rošambo. Síce som ju zavrela na chodbe ale tam si zhodila vešiak s bundami na ktorom si ustlala a podarilo sa jej dostať do kuchyne kde pozhadzovala nejaké veci. Našťastie nič nezničila, upratané to bolo hneď. Samozrejme som to nijak nekomentovala. So psami nejak nerieši, že zostáva sama ale hodilo by sa mi ak by sa naučila byť i úplne sama, možno to niekedy budem potrebovať.

7.1. Prvý týždeň je za nami.
V čistotnosti to je tak, že zhruba každý druhý deň sa mi podarí ju venčiť v dostatočných intervaloch aby sa vycikala iba vonku. Najviac si musím dávať pozor, keď do seba naleje hromady vody. Vtedy sa nedá počítať so štandardnou 2 a viac hodinovou výdržou.
Cvičenie – na to kašlem momentálne. Jej “attention span” v hodnote dvoch klikov je zatiaľ málo. A na všetko má čas… Takže čo najviac budujem je spoločná hra. Hra so mnou ako človekom. Trošku i hračkami ale najviac sa snažím aby bola schopná sa baviť so mnou osobne. S hračkami je to trošku zložitejšie v tom, že si vystačí sama. Sama lieta s fľašou po dome, sama si okusuje uzlík,… Samozrejme budujem i to, ale sociálna hra mi príde dôležitejšia. Naučila sa už chodiť do klece keď ju kŕmim – zatiaľ na to nemám slovný povel, signálom je, že stojím s miskou vedľa klece. Trochu klikám za nosetouch a sadanie i keď “sadni” ako také trénujem iba málinko skôr len situačne – napríklad musí sedieť keď jej dávam misku s jedlom alebo otváram klec. Tým jak je pasívna pri “cvičení” tak by som ju radšej najprv učila trochu akčnejšie veci, nie statickú polohu. Snažím sa i dávať hodnotu pozícii pri ľavej nohe keby som ju náhodou niekedy učila chôdzu pri nohe.
Učím sa ju byť v kleci – zatiaľ zvláda iba chvíľu, možno tak minútu odhadom. Medzi jednotlivými odmenami. A ak nepočítam keď tam dostane misku s jedlom.
Vonku na meno reaguje jak kedy. Na záhrade asi tak v 80% prípadov, vonku, tak na 50% odhadom. Obzvlášť keď si je nesvoja. A doma tak na 95%. Ak teda zrovna neleží a nechce sa jej vstať 🙂
Nové situácie s ktorými sa zoznamovala – bola som s ňou v parku kde videla sánkujúce sa deti a bežkára, ďalšie psy, kamióny na cestách, cesty autom, boli sme na cvičáku (iba s mojimi psami), na dvoch návštevách, zvládla Silvester, výťah, a i dnešnú “Zkoušku sirén”.
Etologická zaujímavosť – tým, jak som si ju brala až v tých cca 14. týždňoch tak má fakt dobre naučenú inhibíciu hryzenia. Najprv som si to uvedomila sama a potom som na to vzápätí narazila v jednej knihe… synchronicity.

Aký bol môj rok 2014?

,
Tento rok bol pre mňa čo sa týka kynológie veľmi úspešný. V podstate sa mi splnili moje kynologické sny 🙂

Najdôležitejšie udalostí vezmem v chronologickom poradí:

V januári sme trénovali záchranarinu i obedience, pár tréningov či už mojich psov alebo mnou vedených som mala v tenisovej hale v Ostrave Porube. O závodnom tréningu v tejto hale s Kairosom som napísala i článok s videom: https://julyzzz.wordpress.com/2014/05/15/zavodny-trening-obedience-v-tenisovej-hale-februar-2014/

Vo februári som sa účastnila s Aminou i Kairosom zimného závodu družstiev v Uničově. S Kairosom sme spoločne s Marcelou a jej Berrym zvíťazili v kategórii ZZO.
,
S Amálkou sme spoločne s Dankou a jej rotvičkou Kimčou skončili na siedmom mieste (asi), Amálka mala iba o bod menej ako Kairos!

V marci sme mali vo Vítkoviciach skvelý záchranársky tréning spojený so zlaňovaním. ,

V apríly som bola s Amálkou na Meetingu záchranárskych psov organizovaný KZJ, kde náš tým získal ocenenie za najlepšie poskytnutie prvej pomoci. Nik nám neumrel. A to je dôležité 🙂
I tam sme zlaňovali:
S Kairosom som bola na výbornom seminári s Emanuelom Hetychom, článok som dávala i na web: https://julyzzz.wordpress.com/2014/06/03/seminare-obedience-s-emanuelom-hetychom-april-a-maj-2014/

V máji Kairos zahájil svoju obediencovú kariéru štartom v OBZ v Poprade. Skúška sa mu podarila, skončili sme prví. https://julyzzz.wordpress.com/2014/06/03/skusky-obz-poprad-31-5-2014/

V júni som bola na veľkom záchranárskom cvičení na východe Slovenska v Gelnici. S Amálkou sme si zas prakticky vyskúšali ako sme pripravené na reálne zásahy. Článok nájdete tu: https://julyzzz.wordpress.com/2014/06/22/gelnica-rescue-2014/

Kairos nastúpil prvý krát do českej kategórie OBZ a to hneď na majstrovstvách ČR borderkólii kde sa nám podarilo našu kategóriu vyhrať.

V júni som organizovala i výborný tábor s ruskou trénerkou obedience Varvarou Bolšakovou, ktorý nás zas posunul o niečo ďalej.

Júl i august boli v znamení táborov a seminárov, na jednom záchranárskom i obediencovom som sa účastnila a ostatné – obediencové, klikacie i čuchacie som viedla. Nabité a akčné leto!

September sme zahájili ďalším pretekom obedience – majstrovstvami Slovenska, kde bol Kairos prvý krát v kategórii OB1. Skončili sme druhí a keďže pred nami bol maďarský účastnik, tak sme sa stali majstrami Slovenska v OB1. https://julyzzz.wordpress.com/2014/09/08/majstrovstva-slovenska-v-obedience-2014/

Bola som i na ďalšom záchranárskom cvičení Rescue Patrol, kde si Amálka zas zazachraňovala a ja som sa chopila i velenia na jednom zo zásahov 🙂

Veliacu pozíciu som si skúsila i pri prvých mnou organizovaných závodov obedience, ktoré boli v ZKO Muglinov a vydarili sa. Náročné ale zábavné.

V októbri som bola s Kairosm na ďalších závodoch obedience v Hrabušiciach. Kairos bol indisponovaný poranenou tlapkou, výkon tomu i odpovedal, takže sme skončili druhí.

V novembri som sa s Amálkou účastnila sutinových atestov ministerstva vnitra, ktoré sa nám podarilo splniť! Amálka bola úžasná a ja mám z toho náramnú radosť! Celé tie roky práce mali zmysel 🙂

Ďalším skvelým úspechom bola naša účasť s Kairosom na majstrovstvách ČR v obedience, kde sme vyhrali v kategórii OB1!
A konečne som začala zas s Kairosom chodiť na pasenie – darí sa mu a baví ho to, tým pádom to baví i mňa 🙂 Šťastný pes = šťastný psovod!

A v poslednom mesiaci tohto roku, predposlednom dni, k nám do smečky pribudol nový prírastok – Zoja. Úžasné, milé, nohaté šteniatko barzoja. Prajem jej krásne zžívanie sa s nami a pohodový a zábavný život…

Rok to bol úspešný. Bolo by skvelé ak by sa i nasledujúce roky niesli v podobnom duchu 🙂

Tak PF 2015!

Majstrovstvá Slovenska v Obedience 2014

Prvý Kairosov štart v OB1 sa nám umiestnením celkom podaril. Boli sme na majstrovstvách Slovenska a získali sme titul “Majster Slovenska v OB1 :o) Obecne nemám ale z nášho výkonu až tak dobrý pocit. Nebolo to síce zlé podľa známok, ale Kairos bol prakticky celý závod mentálne vo štvorci. Dosť som sa musela snažiť aby bol aspoň ako tak pod kontrolou, ale nedarilo sa mi ho tak prepínať ako sa mi to darilo na MČR BOC v júly v Dvore Králové.

Majstrovstvá boli v Malom Lapáši vo výcvikovom stredisku na Ranči Nový Dvor – Z POLYTANU SK.
Pre OB1:
1. rozhodca : Piritta Pärssinen (Finsko FI)
2. rozhodca : Jozef Olearčin (Slovensko SK)
steward : Ludevít Krampe

Poznámky k videu k jednotlivým cvikom:
1. Dlhodobé odloženie v ľahu – (10(FI)/10(SK)) – ešte, že som to nevidela v priamom prenose, pretože by som asi dosť znervóznela. Prebehla tam krásna interakcia medzi záškodníkom Kairosom a vedľa ležiacou tollerkou, ktorá sa pre nás skončila víťazne 1:0 :o) No, uležal to…
2. Chôdza u nohy – (8,5(FI)/9(SK)) – prvý cvik so štartom presne oproti boxu. Pre nás dosť náročné a i som to na Kairosovom sústredení dosť pociťovala. Mal tam i úsek, kde si myslím, že skoro úplne vypol. Ale niektoré časti boli fajn, v behu mu to celkom šlo. No a na záver som mu skoro prišľapla chvost pri úkrokoch dozadu.
3. Stoj počas chôdze – (7,5(FI)/9(SK)) – môže byť, až na druhý povel za sadnutie na konci, ktoré ale druhý rozhodca nezaregistroval.
4. Privolanie – (9,5(FI)/9,5(SK)) – rýchle, ešte by to chcelo zlepšiť základný postoj na začiatku a na konci
5. Sadni počas chôdze – (0(FI)/0(SK)) – nesústredil, nesadol :o)
6. Vyslanie do štvorca – (10(FI)/9,5(SK)) – Kairosov najmilovanejší cvik, kvôli ktorému robí celé obedience :o) – až na to, že som asi čakala na stewrdov povel zo stoja do ľahu (???) super
7. Aport – (9(FI)/9,5(SK)) – beh ku mne mohol byť rýchlejší, ináč som bola spokojná
8. Ovládanie na diaľku – (10(FI)/9(SK)) – s týmto cvikom som bola úplne spokojná
9. Privolanie cez prekážku – (8,5(FI)/8(SK)) – zas si myslel, že ide do boxu až kým nezačul “hop k nohe”. A myslela som, že upadne keď som od neho odchádzala :o)
10. Celkový dojem – (9,5(FI)/8(SK)) – jediné čo ma mrzí, že rozhodcovia okrem známok vlastne žiaden komentár nehovorili, škoda…

Ináč majstrovstvá boli skvelo zorganizované, cvičiaca plocha bola výborná, ľudia veľmi milí, takže môj celkový dojem z majstrovstiev je 10b :o) Výkony niektorých psov boli veľmi pekné, osobne som teda vôbec nečakala, že sa i umiestnime. No a nakoniec sa zadarilo i s tou jednou nulou. Súťažilo nás v našej kategórii OB1 10, týmy boli zo Slovenska, Poľska i Maďarska.
Spoločne s nami sa majstrovstiev zúčastnili i Kairosovi súrodenci s maminkou. A všetci boli úspešní! Anička s Chilli sa umiestnili v OBZ na prvom miesta, Simča s Merli na treťom miesta a Krista s Liou v kráľovskej kategórii OB3 na prvom miesta a zároveň získali i titul CACIOB! Celá CHS Redrob Fenix si teda z majstrovstiev odniesla celkom 6 pohárov :o)

Gelnica Rescue 2014

GL Rescue je medzinárodné cvičenie záchranných zložiek na východe Slovenska. Zúčastňujú sa ho týmy profesionálov i dobrovoľníkov, hasičov, zdravotníkov i kynológov. A zúčastnila som sa ho i ja s Amálkou a Kairosom. Pre Aminu to bolo už niekoľké cvičenie podobného typu ale pre Kairosa to bola úplná premiéra.

Cvičenie bolo dosť náročné, trvalo od stredy do soboty, každý deň boli tri zásahy vrátane nočného, takže nebolo moc času si vydýchnuť. Keď sme nemali vyhľadávanie so psami, tak sme pomáhali zdravotníkom či hasičom. Medzi zásahmi boli napríklad hromadné autonehody, stratení skauti, evakuácia základnej školy, zásahy v podzemí v starej bani alebo Vápenke.

Mám veľmi rada takéto cvičenia, človek si overí čo všetko je vlastne fyzicky a psychicky schopný vydržať. Síce my ako psovodi sme na tom predsa len o trochu lepšie ako hasiči či záchranári, ale i tak to nie je žiadna sranda. Trochu mi to pripomína airsofťácke alebo podobné akcie až na to, že toto mi dáva trochu väčší zmysel, nejde apriori o zábavu. Spoločne strávenou námahou tu vznikajú pekné priateľstvá a zároveň si môžeme navzájom predávať kopec vedomostí. Pre psy (a samozrejme i pre nás) je to výborná príprava na chaos, stres a námahu praktických nasadení.

Som rada, že som sa cvičenia mohla zúčastniť, dúfam, že o rok tam budeme opäť. Tentokrát zažijem snáď i ten vrtuľníkový podves 🙂